Plavecké podhradie

Plavecké Podhradie – dejiny obce

Dejiny Plaveckého Podhradia úzko súvisia s dejinami Plaveckého hradu a s ešte starším osídlením na vrchu Pohanská, ktorý sa nachádza neĂŻaleko obce. Obec poĂ¨tom obyvateÂľov nepatrí k tým väĂ¨ším na Slovensku, no svojím okolím je veÂľmi zaujímavá nielen pre odbornú verejnosÂť, ale i pre širší okruh návštevníkov, ktorí sem zavítajú.
Pri spracúvaní podkladov, ktoré sa týkajú obce Plavecké Podhradie preštudoval som pomerne znaĂ¨né mnoĹľstvo literatúry. V knihe Ing. dr. h. c. Štefana Janšáka Brány do dávnoveku, v kapitole Malo aj Slovensko svoj Olymp a svoju Tróju? som našiel veÂľmi pekne a citlivo opísanú prírodu okolia obce Plavecké Podhradie. Nie je potrebné hÂľadaÂť ĂŻalšie slová a práve preto chcem s Ă¨itateÂľom ponúknuÂť tento opis:
„...Na Pohanskej a v susedstve Plaveckého hradu, na Molpíre a v okolí Smolenického zámku podali si príroda a Âľudský um ruky. Diela, ktoré vytvorili, budia obdiv i úctu .Pri pohÂľade z týchto vĂ škov otvára sa pred zrakom návštevníka obrovská galéria mnohotvárnych a harmonicky sa striedajúcich obrazov. Oblé chlmy, zarastené hustým lesom, priam sa ponúkajú, aby ich Ă¨lovek nielen zrakom, ale i rukou pohladil. Zubovito rozštiepené skaliská robia dojem prekáĹľky ako pre nohu pútnika, tak i pre prúd jeho myšlienok. Mierne sklonené horské lúky, plné Ĺľiarivého svetla, priam lákajú svojím mäkkým kobercom, aby sa turista na nich poprechádzal. Tienistý lesík s kÂľukatými chodníĂ¨kami, ktorých ani zaĂ¨iatok ani koniec nie je známy, márne a bezúspešne konkuruje s kvetnatými pasienkami. Ani najbujnejšia fantázia nevedela by stvoriÂť toÂľko variácií, toÂľko kontrastov sústredených na ploche, ktorú moĹľno zrakom dovôkola postrehnúÂť. PohÂľad z Pohanskej do roviny smerom na západ, z Molpíra zase smerom na východ budí dojem nekoneĂ¨nosti, ktorá sa nám dnešnými objavmi vo vesmíre stáva taká blízka, ale i taká záhadná.
Krajinná scenéria priam volá Ă¨loveka, aby ju nielen obdivoval, ale aby sa nad Ă˛ou i zamyslel, aby z nej ÂťaĹľil pre svoje telesné i duševné obĂ¨erstvenie. Mäkký trávnik ponúka sa pre pohodlný odpoĂ¨inok, na príkrej úboĂ¨i stupĂ˛ovite roztrúsené skaliská poskytujú príleĹľitosÂť pre horolezecké výstupy, machom vystlané chodníĂ¨ky vo vonnom borovicovom lese otvárajú cestu do neznáma, kde je skryté nejaké prekvapenie, dozrievajúce maliny a drienky usmievajú sa sa svojimi farebnými oĂ¨kami na okoloidúceho, ponechávajúc na jeho vôli, Ă¨i ich odtrhne, Ă¨i ich nechá na pokoji. A keĂŻ uĹľ sa noha unavila dlhým blúdením, tu je na mierne sklonenom svahu voÂľná plošina s hromadou suchého raĹľdia, ktoré je odsúdené zotlieÂť a zhniÂť. PreĂ¨o by sme jeho útrapy zániku neskrátili? ZaloĹľíme malú vatru, aby sme neohrozili blízky les, a pri nej v zadumaní necháme si defilovaÂť všetky minulé i prítomné sily, budovateÂľky a tvoriteÂľky tejto krásy, a pozastavíme sa aj nad dielami Âľudskej práce, ktoré sú takmer nebadateÂľne vloĹľené do prírodného prostredia.

Vlastivedný slovník obcí Slovenska, 2. Zv., uvádza túto charakteristiku obce a jej okolia:
„... Stred obce leĹľí vo výške 256 m n. m., prevýšenia v chotári sa vyskytujú vo výške 187 – 700 m n. m. Plavecké Podhradie leĹľí na východe Záhorskej níĹľiny, v doline na úpätí Malých Karpát. Rovinný aĹľ vrchovinný povrch chotára tvoria v západnej Ă¨asti štvrtohorné nivné, moĂ¨iarové, štrkohlinité a náplavové uloĹľeniny, vo východnej Ă¨asti treÂťohorné ílovce, pieskovce, zlepence, druhohorné vápence, dolomity, bridlice a melafíry. Nachádza sa tu jaskyĂ˛a HaviareĂ˛ a Plavecká jaskyĂ˛a, vápencové kameĂ˛olomy. Chotár má luĹľné, moĂ¨iarové, hnedé lesné pôdy a rendziny. Vo východnej a západnej Ă¨asti je zalesnený. Na vrchu Pohanská (495 m n. m.) vyskytuje sa teplomilná kvetena. Od roku 1953 je tu na ploche 400 hektárov štátna prírodná rezervácia Roštún – vápencový bralnatý hrebeĂ˛ s hniezdiskom dravca rároha veÂľkého. V okolí Plaveckého hradu je na ploche 39 km štvorcových Plavecký kras s mnoĹľstvom vyvieraĂ¨iek, krasových prameĂ˛ov, jaskýĂ˛, priepastí, závrtov, jaskynných výklenkov, komínov. V chotári Ĺľijú muflóny.“

B. Novotný a kolektív v knihe Encyklopédia archeológie píše: „... V chotári obce Plavecké Podhradie na vrchu Pohanská sa nachádzajú sídliskové nálezy luĹľickej kultúry a keltské oppidum – opevnené sídlisko (hradisko) v oblasti strednej Európy z neskorej laténskej doby,....s istými výhradami moĹľno oppidu v strednej Európe prisúdiÂť úlohu najstarších miest.“

V literatúre, ktorá sa zaoberá dejinami Slovenska, sa veÂľa popísalo o vrchu Pohanská. Najpútavejšie však o tom píše Pavel DvoĂ¸ák v knihe Stopy dávnej minulosti, 2. zväzok, Slovensko v staroveku:
„...S oppidami na Slovensku sa jednoducho nerátalo. Zvláštna skepsa. Na juhozápadnom Slovensku Ĺľili Kelti hustejšie ako kdekoÂľvek inde v strednej Európe. Ich výrobky boli na vysokej úrovni, v Bratislave sa našlo tak veÂľa mincí, Ĺľe sa uĹľ oddávna hovorilo o bratislavskej mincovni. Na pohrebiskách boli veÂľmi bohaté i veÂľmi chudobné hroby a také bývajú len vo veÂľmi rozvinutej spoloĂ¨nosti. Aj historické okolnosti sa ponášali na Ă¨eské. Ak germánski Kimbrovia ohrozovali pravý breh Moravy (uĹľ v roku 113 pred naším letopoĂ¨tom), urĂ¨ite ani na Âľavom brehu sa neĹľilo s pocitom väĂ¨šej istoty. Navyše, ÂťaĹľko moĹľno predpokladaÂť, Ĺľe by slovenskí Kelti boli hlúpejší ako ich Ă¨eskí súkmeĂ˛ovci, a predsa: na Slovensku vraj oppidá nejestvovali.
Akoby sa zabudlo na objav Štefana Janšáka.
Štefan Janšák objavil v roku 1928 na kopci Pohanská nad Plaveckým hradom záhadné valy.V ich okolí boli roztrúsené keltské Ă¨repy a aj rozmery hradiska boli obdivuhodné: dvojitý, miestami aĹľ trojitý val chránil územie v tvare nepravidelného štvoruholníka s rozlohou 38 hektárov.
Pohanská je vysoká tristo metrov, jej nadmorská výška je necelých 500 metrov a výškový rozdiel medzi horným a dolným opevnením hradiska je asi 150 metrov. Vybieha ako polostrov zo západného predhoria Malých Karpát hlboko do Záhorskej níĹľiny. Ponúka vynikajúci výhÂľad na hrebene Malých Karpát i do rozÂľahlej roviny. UĹľ to ju predurĂ¨uje, aby sa stala strategicky významným miestom. Pohanská navyše leĹľí na západnom konci pravekého priechodu cez Karpaty (priesmyk Buková – Trstín), kade zrejme viedla niektorá z boĂ¨ných vetiev Jantárovej cesty.
Je to nápadné miesto. PozvoÂľné stúpanie neĂ¨akane preruší nápadne dlhá terénna vlna. Ešte zreteÂľnejšou ju dnes robí súvislá lemovka kríkov. Sú to zvyšky valu, za ktorým kopec prudko stúpa. Na kraji lesa sa prudko zavlní. Na okraji druhého valu moĹľno rozoznaÂť aj zvyšky priekopy. Na mnohých miestach vidno Ă¨repy. Tesne pod lesom je výdatný prameĂ˛ chránený ĂŻalším valom a v lese ešte jeden so zvyškami stredovekej obmurovky a kde-tu malé terasy vysekané do svahu.
ÚĹľasné miesto, a predsa trvalo takmer pol storoĂ¨ia, kým sa v roku 1968 zaĂ¨al na Pohanskej systematický výskum, ktorý viedol Jozef Paulík zo Slovenského národného múzea.
Na kaĹľdej terase, ktorú sme kopali, - povedal mi pred tridsiatimi rokmi, - sme zistili stopy po Ĺľivote. Niekdajšie zruby zotleli bez stopy, ale všade boli Ă¨repy, Ĺľelezné i bronzové predmety. Nápadné bolo mnoĹľstvo akoby zabudnutých alebo zámerne ukrytých kÂľúĂ¨ov. Terasy nie sú veÂľké, ale ani keltské domy si nepredstavujeme ako paláce.
Sondy vo vale odhalili veÂľmi dômyselné opevnenie. Vpredu múr z kameĂ˛ov kladených nasucho (bez malty), za ním hlinený val s drevenou konštrukciou. Na strategicky najzraniteÂľnejších miestach stál dvojitý múr, „murus duplex“ (hlinený val ohraniĂ¨oval dva múry, zadný vyšší ako predný). StaviteÂľským vrcholom na Pohanskej bola vstupná brána na akropolu, najvyššie, osobitne opevnené miesto. Viedla k nej dovnútra lomená cesta, z oboch strán lemovaná hradbou. Vchod uzatváral solídne, z hrubých brvien postavené drevené vráta, ako ukazuje nález dlhého Ĺľelezného klinca. Ten, kto chcel dobyÂť bránu, musel útoĂ¨iÂť na obrancov, ktorí dotierali nielen z oboch strán lomeného valu, ale aj z vysokej drevenej veĹľe, ktorá stála na pilieroch nad bránou. StĂĄp, ktorý ju v strede podopieral, delil cestu na akropolu do dvoch prúdov.
Také dômyselné opevnenie mohol vybudovaÂť len skúsený staviteÂľ a stovky robotníkov. Vysokú organizáciu spoloĂ¨nosti potvrdzujú aj ĂŻalšie nálezy, napríklad päÂť veÂľkých zásobnicových nádob neĂŻaleko valu. Pre jednu rodinu boli priveÂľké, museli slúĹľiÂť na organizované zásobovanie (minimálne v Ă¨ase obliehania).
Kedy opevnenie vzniklo, ÂťaĹľko presnejšie povedaÂť, podarilo sa urĂ¨iÂť len pribliĹľný dátum: asi polovica 2. storoĂ¨ia pred naším letopoĂ¨tom. O dátume zániku hovoria hromadné nálezy Ĺľelezných predmetov. Vzácne predmety sa niekedy zakopávali do zeme ako obeta bohom, Ă¨astejšie však v Ă¨ase nebezpeĂ¨enstva, preto takmer vĹľdy svedĂ¨ia o hrozbe, a navyše aj o naplnení tejto hrozby – o skaze, smrti, úteku, zajatí, otroctve... Jozef Paulík našiel na Pohanskej tri sklady ukrytých Ĺľelezných predmetov a Lev Zachar, ktorý neskôr pokraĂ¨oval vo výskume, aj štvrtý. Pod koreĂ˛mi stromu sa našla kováĂ¨ska lopata, sekery, vrták, sekáĂ¨, kosa, noĹľnice, hákový kÂľúĂ¨, pošva meĂ¨a, všetko narýchlo pozbierané pravdepodobne v kováĂ¨skej vyhni (v kolekcii boli hotové výrobky, polotovary, ale aj poškodené veci pripravené na opravu). Druhý poklad – depot (bola v Ă˛om aj ÂťaĹľká nákova) leĹľal vedÂľa nápadného balvanu, ktorým si nešÂťastný majiteÂľ oznaĂ¨il cestu k svojmu majetku. V treÂťom depote boli Ĺľelezné hrivny, ktoré slúĹľili nielen ako surovina, ale aj ako primitívne platidlo. V depote, ktorý objavil Lev Zachar, boli aj Ĺľelezné putá, zrejme ako doklad o organizovanej trestnej moci, a váhy na zlaté mince ako korunný dôkaz o peĂ˛aĹľnom obchode. Predmety zakopali do zeme v prvej polovici 1. storoĂ¨ia pred naším letopoĂ¨tom, vtedy asi Pohanská zanikla.
Hradisko na Pohanskej moĹľno zniĂ¨ili Dákovia, ale vylúĂ¨iÂť sa nedá ani vojna medzi znepriatelenými kmeĂ˛mi. Ani iné oppidá dlho neĹľili. Kelti sa postupne dostali do trojitého tlaku Dákov, Rimanov a Germánov. Od polovice 1. storoĂ¨ia pred naším letopoĂ¨tom aĹľ po rozhranie letopoĂ¨tov vidieÂť úpadok aj v archeologických pamiatkach. Priame nebezpeĂ¨enstvo signalizuje spevĂ˛ovanie hradieb niektorých oppíd a márnosÂť odporu dokumentujú zaĂ¨até, ale nedokonĂ¨ené stavby.
To sme však odboĂ¨ili od základného problému tohto príbehu: stálo na Pohanskej oppidum, prvé známe keltské mesto na Slovensku?
Je to zvláštne, ale stará skepsa neustúpila. – Niekedy mám taký dojem, - povedal mi krátko po skonĂ¨ení výskumu Jozef Paulík, - ako keby sme oppidum na Slovensku ani nechceli. V Bratislave a na Devíne sa vraj nedá dokázaÂť, Zemplín je malý ... Som presvedĂ¨ený, Ĺľe to všetko boli oppidá, a o existencii oppida na Pohanskej mám priame dôkazy. Také nemajú ani mnohé zahraniĂ¨né oppidá, o ktorých nepochybuje ani slovenská veda ... UĹľ samotná rozloha je ohromujúca: oppidum na Pohanskej je väĂ¨šie ako celá stredoveká Bratislava. Ĺ˝ili tu tisíce Âľudí, za hradbami boli dielne, chránené vodné zdroje, cesty, umelé, neraz dláĹľdené priestranstvá, priestory na obchod. Aj dokonalosÂť hradbového systému, najmä veĹľa nad bránou, ukazuje na mimoriadne významné stredisko vtedajšieho sveta. Našli sme stopy po existencii remeselnej výroby (kováĂ¨i), Ĺľili tu roÂľníci, hrnĂ¨iari, vojaci. Odkryli sme podlahu kamenárskej dielne vydláĹľdenú kameĂ˛mi. LeĹľali na nej nedohotovené Ĺľarnovy, ale aj fragment stély ozdobený dvojhlavou soškou. Aj to je doklad o významnom stredisku kultu, náboĹľenstva. Záhadou sú obrovské jamy lievikovitého tvaru na akropole. Celkom urĂ¨ite to nie je dielo prírody, vyÂťaĹľený materiál leĹľí na povrchu, ale nie sú to ani bane, lebo kto by ÂťaĹľil obyĂ¨ajný vápenec takým namáhavým spôsobom! Boli azda aj to kultové jamy, obetiská? Usiloval som sa preniknúÂť aĹľ na dno, ale nedalo sa, svahy sa zosúvali a na solídne zabezpeĂ¨enie som nemal prostriedky. Kopal som na Pohanskej tri roky, ale nepreskúmal som viac ako percento opevnenej plochy, zvyšných 99 percent urĂ¨ite skrýva nejedno prekvapenie, ale uĹľ aj objavené pamiatky staĂ¨ia ako bezpeĂ¨ný dôkaz o jestvovaní strediska mestského typu.
Treba hádam ešte doloĹľiÂť, Ĺľe archeologický výskum na Pohanskej objavil históriu, ktorá presahuje niekoÂľko tisícroĂ¨í. Val vznikol uĹľ v neskorej dobe bronzovej, Kelti ho iba obnovili. Zaujímavé, Ĺľe nielen keltský val, ale uĹľ jeho predchodca zanikol násilím, poĹľiarom. V troskách Ă¨akal pol tisícroĂ¨ia na Keltov a po nich ĂŻalšieho pol tisícroĂ¨ia na Slovanov. Aj tí ho opustili, hoci okolnosti nepoznáme. V polovici 13. storoĂ¨ia postavili na Pohanskej Plavecký hrad, pri Ă˛om kláštor, gotický kostol, cintorín, dokonca aj rybník. Ale Pohanská vari nikomu nepriniesla šÂťastie. Za kuruckých vojen sa dostala do frontovej línie, takĹľe v roku 1707 opustili ÂťaĹľko poškodený hrad aj poslední obyvatelia. Potom Pohanská uĹľ len pustla a po odchode archeológov sa doĂ¨kala azda definitívnej skazy. Priestor keltského oppida zaplavili hÂľadaĂ¨i pokladov, tak ako sa to stalo pred sto rokmi v Stradoniciach v Ăechách. Vyzbrojení modernými detektormi kovov vyrabovali všetko, Ă¨o našli. UĹľ len hlboké jamy dokladajú, ako smutne sa skonĂ¨ila jedna kapitola slovenského staroveku“.

ToÂľko nám napísal o Pohanskej Pavel DvoĂ¸ák vo svojej štvorzväzkovej knihe Stopy dávnej minulosti. Napriek všetkým útrapám, ktoré týmto krajom v ĂŻalších stároĂ¨iach prechádzali, Ĺľivot sa tu nezastavil. Obec Plavecké Podhradie vznikla na pohraniĂ¨nom území Uhorska, kde v 11. a 12. storoĂ¨í konali stráĹľnu sluĹľbu Plavci (Polovci).

Rudolf KrajĂ¨oviĂ¨ vo svojej knihe Ĺ˝ivé kroniky slovenských dejín píše: „... Plavci, turkotatársky kmeĂ˛, známy aj ako Polovci (takto v ruštine) od plavý bledoĹľltý, bledohnedý. PodÂľa takto zafarbenej pleti nazývali ich aj Bieli Kumáni (na rozdiel od Ăiernych Kumánov tmavej pleti). Bojovné druĹľiny z kmeĂ˛a Plavcov po výbojoch vo viacerých krajinách sa v 11. storoĂ¨í objavili aj v Uhorsku, kde ich zajali a neskôr ich potomkovia na príkaz kráÂľovského dvora mohli v posádkach vykonávaÂť stráĹľne sluĹľby v novom, vzdialenom hraniĂ¨nom pásme Uhorského kráÂľovstva. Stopy po stráĹľnych stanovištiach Plavcov sa zachovali v miestnom názve PlaveĂ¨ na Záhorí a v miestnom názve PlaveĂ¨ neĂŻaleko poÂľských hraníc na severe Šariša. – PlaveĂ¨, pôvodne názov kráÂľovskej pohraniĂ¨nej pevnosti postavenej neĂŻaleko dôleĹľitého priesmyku v Malých Karpatoch na Záhorí (castrum Plaswcz 1420, od menného adjektíva PlaveĂ¨, to od Plavec). Názov vznikol podÂľa blízkeho stanovišÂťa stráĹľnej posádky Plavcov. PodÂľa názvu hradu okolie zaĂ¨alo pomenúvaÂť aj usadlosÂť, ktorá vznikla v jeho blízkosti, dnes Plavecké Podhradie. Rovnakým prívlastkom boli rozšírené aj pôvodné názvy na obce Plavecký Svätý Mikuláš, Plavecký Svätý Peter, Plavecký Štvrtok.“

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, zväzok 2 uvádza na strane 392 názvy obce Plavecké Podhradie: roku 1247 Detreh, Dethruh, Detrvh; roku 1396 Blasenstein; 1420 Plawcz; 1437 Detrehkv; 1469 Plozsten; 1486 Plaweska Podhradia; 1808 Plawecký Podhradí; 1920 Plavecký Podhrad; 1927 Plavecké Podhradie; maĂŻarsky: Detrekováralja; nemecky: Blasenstein, Plasenstein. TaktieĹľ sú tu uvedené poĂ¨ty obyvateÂľov Plaveckého Podhradia v minulosti. V roku 1828 – 105 domov – 757 obyvateÂľov, r. 1869 – 731 obyvateÂľov, r. 1880 – 683 obyvateÂľov, r. 1890 – 714 obyvateÂľov, r. 1900 – 691 obyvateÂľov, r. 1910 – 661 obyvateÂľov, r. 1921 – 745 obyvateÂľov, r. 1930 – 925 obyvateÂľov., r. 1940 – 778 obyvateÂľov, r. 1948 – 715 obyvateÂľov, r. 1961 – 827 obyvateÂľov, r. 1970 – 853 obyvateÂľov.

V roku 1986 vyšla vo VydavateÂľstve Tatran kniha Ing. dr. h. c. Štefana Janšáka Brány do dávnoveku. Autor je nestor slovenskej archeológie. UĹľ v roku 1928 zaĂ¨al robiÂť archeologický výskum na vrchu Pohanská (podÂľa Pavla DvoĂ¸áka). V spomínanej knihe sa v niekoÂľkých kapitolách venuje minulosti Záhoria. Dovolím si napísaÂť, Ĺľe táto kniha zaujme kaĹľdého Ă¨itateÂľa od zaĂ¨iatku do konca.
V kapitole O stráĹľcoch v Biksádskej bráne uvádza autor dôvody vybudovania opevnenia osady na Pohanskej v dobe bronzovej i neskoršie postavenie Plaveckého hradu v rámci výstavby hradov v Malých Karpatoch, ktoré mali zabezpeĂ¨iÂť ochranu západnej hranice Uhorska.
Nemenej zaujímavá je tieĹľ kapitola Malo Slovensko svoj Olymp a svoju Tróju?, Štefan Janšák tu veÂľmi citlivo opisuje prírodu v okolí Plaveckého hradu a rovnako pútavo uvádza Ă¨itateÂľa do histórie. „... Na vrchu Pohanská pri Plaveckom Podhradí, ktorý ako predstráĹľ Malých Karpát dominuje priÂľahlej Borskej rovine, nachodí sa jedna z najzaujímavejších predvekých osád. Ako svojou polohou tak i rozlohou a dokonalým systémom opevnenia stojí medzi slovenskými pamiatkami tohto druhu na prvom mieste. I jej vek je úctyhodný. Vrchol jej rozkvetu spadá do Ă¨ias, keĂŻ sa Rím skladal iba z niekoÂľkých rybárskych a pastierskych chatrĂ¨í. ...“.
V kapitole Osudy Záhoria po zániku ríše Mojmírovcov je podrobný opis a dôvody prvých Arpádovcov zabezpeĂ¨iÂť západnú hranicu Uhorského kráÂľovstva Sikulmi, PeĂ¨enehmi, Polovcami a pod. Autor píše:“... Jazykové pamiatky po príslušných mongolských, s MaĂŻarmi príbuzných kmeĂ˛ov zachovali sa však nielen v menách osád, hradov alebo nápadných zemepisných objektov, ale i v pomenovaní polí, ktoré obrábali, hoci od zániku konfínia uplynulo uĹľ takmer šesÂť storoĂ¨í. MaĂŻarské mená chotárnych honov v Sekulách, Moravskom Svätom Jáne, Kuklove alebo v Horných a Dolných Dubovanoch, v obciach dnes uĹľ rýdzo slovenských, sú toho dokladom a ich prítomnosÂť tam nemoĹľno ináĂ¨ vysvetliÂť.
MaĂŻarský publicista Elek Jakab študoval otázku Sikulov, opierajúc sa o zemepisné, demografické i národopisné údaje, pozbierané na mieste. Cestoval i po dolnom Pomoraví a okrem pamiatok zachovaných v toponýmii, všímal si aj staré tradície a rodinné mená. V Sekulách a Moravskom Svätom Jáne kolovalo ešte koncom 19. storoĂ¨ia Âľudové podanie, podÂľa ktorého obranná Ă¨iara sikulských stráĹľí siahala od severného Sedmohradska cez Nové mesto pod Šiatrom (Sátoraljaujhely) aĹľ po dolnú Moravu. V matrikách týchto obcí našiel Jakab maĂŻarské mená Bordác, Ujfalussi, Magyarics, Magyar, Magyarka a v Plaveckom Mikuláši zase Bokros, Miksa a ešte iné. Najzaujímavejší Jakabov objav je však v Plaveckom Podhradí. Tam sa vyskytuje podÂľa neho dosÂť Ă¨asté a ešte Ĺľijúce meno Zechel, skomolenina od Zecul, ktorým sa oznaĂ¨ujú v starých latinských listinách Sikuli ...“.

Rovnako profesor Rudolf KrajĂ¨oviĂ¨ uĹľ v spomínanej knihe Ĺ˝ivé kroniky slovenských dejín v kapitole Nové stráĹľne posádky v sluĹľbách raného Uhorska píše:
„... Sikulovia; v ranom Uhorsku nazývaní székelyek (asi od sikil - zbeh), doteraz nie celkom bezpeĂ¨ne zisteného etnického pôvodu, ale údajne reĂ¨ovo blízkeho staromaĂŻarskému etnickému spoloĂ¨enstvu. Meno ich obce sa zachovalo v názve záhorskej obce Sekule (Zekel Bodogazzonfalwa alio nomine Zekl Sand marein 1455)...“.

Pavel DvoĂ¸ak v knihe Stopy dávnej minulosti, 4. zväzok uvádza: „... V slovenskom miestopise sa zachovali mená viacerých koĂ¨ovných národov, nielen Kozárov – Chazarov – Kabarov, ale aj Polovcov – Plavcov (Plavecký Mikuláš, Plavecké Podhradie, Plavecké Jazero, Plavecký hrad ...), PeĂ¨enehov; Ĺľili u nás aj Kumáni a ĂŻalší. RozlíšiÂť ich je veÂľmi zloĹľité. Meno dostali zväĂ¨ša v gréckom Byzantsku, a aj tam bez istoty, o koho vlastne ide. Prúdy koĂ¨ovníkov boli etnicky veÂľmi pestré a moĹľnosti na ich poznávanie veÂľmi obmedzené. Pomenovanie jednotlivých koĂ¨ovných kmeĂ˛ov v Uhorskom kráÂľovstve je otázkou historickej interpretácie, názoru kronikára, a ten nemusel byÂť pravdivý ...“.

Vlastivedný slovník obcí Slovenska uvádza: „... roku 1296 hrad sa spomína ako kráÂľovská pohraniĂ¨ná pevnosÂť. Hrad dostal roku 1398 Stibor zo Stiboríc, do 16. storoĂ¨ia ho vlastnili grófi zo Svätého Jura a Pezinka, roku 1550 Krištof Salm, potom Gašpar Serédy. V rokoch 1553-1575 Fuggerovci, potom Balassa. V tomto Ă¨ase bola na hrade v rokoch 1579 -1582 tlaĂ¨iareĂ˛ Petra Bornemiszu. VytlaĂ¨ili tu kalendár na roky 1580 a 1582; roku 1581 to bola kniha evanjelií a epištol a roku 1582 maĂŻarský spevník. Od roku 1621 do 20. storoĂ¨ia vlastnili hrad Pálffyovci. Hrad sa stal strediskom rozsiahleho hradného panstva Plavec, ku ktorému patrili Gajary, Jablonové, Jakubov, Kostolište, KuchyĂ˛a, Malacky, Malé Leváre, Pernek, Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Plavecké Podhradie, Plavecký Štvrtok, RohoĹľník, Sološnica, Suchohrad, Záhorská Ves. Roku 1653 po vytvorení fideikomisu pripojili k nemu panstvo Devín s obcami Devín, Devínska Nová Ves, Ă¨asÂť RaĂ¨e, Karlova Ves, Dúbravka. Panstvu patrili lesné komplexy Ă¨lenené na revíry so správami v Gajaroch, Malackách, Kuchyni, Mikulášove, Perneku, RohoĹľníku, Studienke. V polovici 17. storoĂ¨ia prešlo sídlo panstva do Malaciek a panstvo sa nazývalo aj Malackým.
Plavecký hrad bol od druhej polovice 16. storoĂ¨ia do polovice 17. storoĂ¨ia prestavaný. Roku 1706 hrad poškodilo cisárske vojsko, keĂŻ ho dobýjalo od Rákocziho povstalcov. Po roku 1707 zostal opustený a postupne sa menil na zrúcaninu. Zachované Ă¨asti horného hradu sú veĹľa a zvyšky paláca, z renesanĂ¨ného dolného hradu veÂľké delové bašty.“

V knihe Františka Kalesného Habáni na Slovensku sú uvedené dve zaujímavé udalosti týkajúce sa Plaveckého hradu. V kapitole Habáni v tieni tureckého polmesiaca autor píše:
„...DĂ˛a 5. septembra (1663) prepadli a vypálili Turci aj habánsky dvor v Soblahove pri TrenĂ¨íne. ... VeÂľkolevárski habáni zo strachu pred nepriateÂľom utiekli na Plavecký hrad a panstvo ich rozmiestnilo medzi sedliakmi z dedín. Do habánskeho tábora prišlo „sedemnásÂť stolov“, t.j. Âľudí obedujúcich pri sedemnástich stoloch, a keĂŻ sa po deviatich týĹľdĂ˛och vrátili, bolo ich len za dvanásÂť stolov. PoĂ¨as pobytu v tábore Turci do Levár neprišli, a keĂŻĹľe tábor na Plaveckom hrade habáni nepokladali za dosÂť bezpeĂ¨ný, rozhodli sa svoje cennosti odviezÂť na branĂ¨ské panstvo do SobotišÂťa, odkiaÂľ ich chceli presÂťahovaÂť na hrad BranĂ¨. Turci sa však neĂ¨akaným prepadom zmocnili SobotišÂťa, kde im v habánskom dvore padol za vojnovú korisÂť aj voz veÂľkolevárskych habánov naloĹľený cennosÂťami ...“.
V kapitole Prechod habánskych obcí na systém súkromného hospodárenia František Kalesný opisuje udalosti odohrávajúce sa o dvadsaÂť rokov neskôr:
„... KeĂŻ sa 29. júla 1683 skupina tureckých vojsk a Thokolyho povstalcov uberala na Moravu cez Sobotište, 1. augusta dobyla útokom hrad BranĂ¨ a usadila sa na niekoÂľko dní v Sobotišti. ... Zmätok a panika nastali aj vo veÂľkolevárskom dvore, levárski habáni sa s cennosÂťami odsÂťahovali na Plavecký hrad, kde si zakúpili ochranu. Tej sa však netešili dlho, lebo uĹľ 15. augusta Thokolyho vojská hrad dobyli, habánske cennosti a všetky potraviny, Ă¨o mali so sebou, padli za korisÂť dobyvateÂľom. Thokolyovci potom napadli Ăastú, kde v boji stratil Ĺľivot nejaký habán, a 15. augusta prepadli Dechtice, ktoré podpálili z pomsty, Ĺľe 24. júla ich dechtickí sedliaci vyhnali. Za týchto bojov na západnom Slovensku prišiel na Plavecký hrad 26. augusta Thokoly osobne. Habáni si uĂ˛ho vymohli sprievod a na štyridsiatich vozoch odišli na hrad BranĂ¨ ku svojim sobotišÂťským bratom. ...“.

Vlastivedný slovník obcí Slovenska ĂŻalej uvádza: „... V obci Plavecké Podhradie sa nachádza kaštieÂľ zo 17. StoroĂ¨ia, štvorkrídlový so štyrmi nároĹľnými veĹľami a nádvorím. Kostol rímsko-katolícky bol pôvodne gotický, zo zrúcanín roku 1845 znovu postavený so staršou (nadstavenou) veĹľou. Najstaršia Ă¨asÂť obce má nepravú vretenovitú zástavbu. Z 19. storoĂ¨ia sa zachovali hlinené domy s valbovou slamenou strechou na prístenných stĂĄpoch. Vchod do pitvora je oblúkový, zdôraznený výpustkom. Stodoly sú zrubové i stĂĄpikovej konštrukcie s valbovou slamenou strechou. ObyvateÂľstvo obce sa v minulosti zaoberalo poÂľnohospodárstvom. Panstvo tu malo dva majere a v 19. storoĂ¨í pálenicu. Koncom 19. a zaĂ¨iatkom 20. storoĂ¨ia v obci sa vyrábalo drevené poÂľnohospodárske náradie, maÂľovaný nábytok a vyrezávané plastiky (J. PalkoviĂ¨). Po 1. svetovej vojne bola v obci vápenka, 2 kameĂ˛olomy a liehovar. Jednotné roÂľnícke druĹľstvo zaloĹľené roku 1950 sa v roku 1953 rozpadlo. Znovu bolo zaloĹľené v roku 1957.“
To sú bohaté a zaujímavé dejiny malej západoslovenskej obce leĹľiacej na Záhorí, uĂ¨upenej pod Pohanskou a Plaveckým hradom. Je málo obcí na Slovensku, ktoré sa môĹľu popýšiÂť takou pohnutou históriou akou prešlo Plavecké Podhradie. SvedĂ¨í o tom nielen literatúra, z ktorej som Ă¨erpal uvádzané historické udalosti, ale celý rad kníh slovenských vydavateÂľstiev vydaných v priebehu 20. StoroĂ¨ia. Pri výbere vyššie spomínaných historických udalostí, ich aj mojím cieÂľom bolo, aby sa Plavecké Podhradie dostalo do povedomia širokej verejnosti na Slovensku. Aby na túto minulosÂť boli hrdí nielen jeho obyvatelia, ale aj obyvatelia celého Slovenska. Ĺ˝elám obyvateÂľom Plaveckého Podhradia, aby súĂ¨asná história písala uĹľ len o radostných udalostiach v ich obci. Na druhej strane je potrebné, aby vedeli o ÂťaĹľkých Ă¨asoch, ktoré v minulosti doÂľahli na ich predkov, a s ktorými sa museli popasovaÂť. Tento príklad by mal súĂ¨asníkom i budúcim generáciám pomôcÂť pri prekonávaní ÂťaĹľkostí, ktoré prináša kaĹľdodenný Ĺľivot.

PouĹľitá literatúra:
- Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 2. zväzok. Encyklopedický ústav SAV, VydavateÂľstvo Veda, Bratislava 1977.
- Pavel DvoĂ¸ák: Stopy dávnej minulosti, 2. zväzok, VydavateÂľstvo Rak, Budmerice 2003.
- Pavel DvoĂ¸ák: Stopy dávnej minulosti, 4. Zväzok, VydavateÂľstvo Rak, Budmerice 2005.
- Štefan Janšák: Brány do dávnoveku, VydavateÂľstvo Tatran, Bratislava 1986.
- František Kalesný: Habáni na Slovensku, VydavateÂľstvo Tatran, Bratislava 1981.
- Rudolf KrajĂ¨oviĂ¨: Ĺ˝ivé kroniky slovenských dejín, vydalo Literárne informaĂ¨né centrum, Bratislava 2005.
- Bohuslav Novotný a kolektív: Encyklopédia archeológie, VydavateÂľstvo Obzor, Bratislava 1986.

Text zostavil : Marián Zechel, starosta obce v r. 2006-2010

Počasie na Slovensku

Počítadlo prístupov

Top aktuality

Plavecké Podhradie – dejiny obce